My sme malé detičky, krtkovia z prvej triedičky.

Prišli sme sem veľmi malí, riadne sme si poplakali.

Tri mesiace kriku, revu, zlosti, Norikine a Aničkine uši trpeli bez milosti.

Potom ale prišiel čas, nové veci zaujali nás.

Vyzuť, obuť, obliecť, umyť, lyžicou sa dobre kŕmiť.

A keď nám to nešlo zas, Norika s Aničkou pomohli včas.

Spievať, kresliť, tancovať, básničky recitovať.

Podrezané jazýčky učili sa pesničky a všetky múdre hlavičky počítali kvietočky.

Pohybom sme nešetrili, svoje telá riekankami precvičili.

Hoci sme my ešte malí, častokrát sme aj hnevali.

V tejto chvíli opäť, zas, "stolička premýšľania" volala nás.

Teraz, keď sme o rok starší, budeme už poslušnejší.

Netreba sa na nás hnevať, "stoličku rozmýšľania“ pre budúcich krtkov nechať.

Ako krtkovia sme milí, šikovní a obetaví, Norika a Anička zas -

ako mamky krtkov - povedú nás.